Zamýšľam sa nad významom slova dôvera. Už vyše roka. Stále nemám jednoznačný výsledok, ale čo sa udialo u mňa je, že slovu dôvera už nedôverujem.

Dôvera v seba, dôvera v niekoho, v niečo iné, dôvera v život. Ale čo vlastne robím, keď dôverujem. Zdá sa mi, že pre dôveru sa potrebujem rozhodnúť – vnútorne súhlasiť, že dôverovať budem. Je to nejaký akt, kedy sa spoľahnem na to, čo neviem predvídať a leží to v budúcnosti. S tým, že všetko, čo leží medzi teraz a potom naplním dôverou.

Dôverujem, že ma ten most udrží, dôverujem doktorovi, že mi pomôže, dôverujem dieťaťu, že sa bude chovať slušne.

Ale, čo keď to, čomu alebo komu som dôveroval sa nestane? To je jednoduché. Vtedy dôveru stratím, alebo moju dôveru niekto sklame a idem ďalej. Nájdem si iný objekt, osobu, situáciu, ktorej budem dôverovať.

Dôverujem životu, že mi prinesie vysnenú prácu, partnera, pochopenie, zdravie, že ma povedie správne…

Vyzerá to ako predstava alebo viera, že má život s nami dobré zámery a sú pre naše dobro. Ako homeopatikum na ten nekonečne prázdny pocit, že nikoho nezaujímame a sme tu sami. Život sa nepýta na naše preferencie, alebo pocity. Nepýta sa, ako chceme vyzerať, kedy a ako chceme byť chorí, zdraví alebo zamilovaní. Všetko sa deje správne pre náš vývoj a pre zachovanie života samého. A zároveň žiadne správne ani nesprávne neexistuje. Život sa proste deje. Len naša myseľ má potrebu ho obsiahnuť, pomenovať alebo určovať jeho smer. Naopak, keď život necháme diať sa bez toho, aby sme ho zaťažovali dôverou, môžeme ho naozaj cítiť. Aj v jeho ľahkosti, plynutí a dokonalej prepojenosti. Paradoxne môžeme pocítiť aj to, že mu záleží na každej živej bytosti.

Dôverujem si, že som šikovný, že niečo dokážem, že sú moje pocity správne, že som rovnoprávny, dôverujem svojej intuícii, atď.

Ale prečo tomu všetkému potrebujem dôverovať? Nestačí byť v daný moment šikovný, prípadne nešikovný, cítiť sa spojený so všetkým, alebo odpojený, intuitívny alebo prízemný? Respektíve tomu nedávať žiadne názvy? Potrebujem veriť, že som niečo viac, ako si myslím, že som? Potrebujem sa vyhnúť pocitu napríklad nepotrebnosti? Áno, potom sa môžem vložiť do dôvery a cez tie nepríjemné pocity sa preniesť. Lenže, kto posudzuje, či som potrebný? Koho to zaujíma? Proste žijem, som tu a z pohľadu celku je teraz moja potrebnosť nepopierateľná. A bude to trvať až dovtedy, kým tu budem. Moja (v krajnom prípade) smrť mi jasne ukáže, že už tu nie som potrebný (a pravdepodobne som potrebný niekde inde).

Dôverujú aj divoké zvieratá? Zrejme nie. Počítam, že len vnímajú, čo je pre nich bezpečné, alebo vhodné pre daný moment a ostávajú naďalej ostražité. Keď sa situácia zmení, zariadia sa. Asi takto to mali aj ľudia v dávnej minulosti. Možno práve toto je opakom dôvery. Stav, kedy dôveru, alebo nedôveru ani nepoznáme. Je to stav, kedy sme bdelí, ostražití a uvoľnení. Pripravení spočinúť, milovať sa, bojovať, zomrieť. Byť otvorení tomu, čo práve je. A tomu, čo nie je, sa nevenovať, pretože to nie je.

Dôverujem ti, že ma nesklameš.

Keď sa dôvera dostala do praxe, priniesla so sebou aj svoju odvrátenú stránku – očakávanie. Očakávanie, ktoré sa buď naplnilo alebo nenaplnilo a naša dôvera bola sklamaná. Potom sme mohli byť zranení alebo nahnevaní. Pre dôveru sa často rozhodnem sám bez toho, aby som o tom toho druhého, komu idem dôverovať, informoval alebo sa ho spýtal. Tým druhú stranu zaviažem. Vytvorím istý vzťah alebo „obchod“. Ja vložím dôveru a za to očakávam jej naplnenie.

Dôverujem (pevne verím, dúfam, chcem…), že sa niečo stane.

Za dôverou, ako ju často používame sa skrýva mnoho pocitov alebo stavov. Chceme niekoho ovládať, chceme riadiť to, čo riadiť nemáme, byť lepší ako sme (sme zlí?) atď, atď. Zdá sa mi, že bez tohto slova by sme sa dostali viac k podstate, viac k tomu, čo vnímame, viac k sebe samým. Teraz je to možno o to ťahšie, keď dôverovať je tak in.

Týmto všetkým netvrdím, že dôvera je nesprávna, alebo že neexistuje. Len si myslím, že je prepoužívaná a vzďaľuje nás od pochopenia toho, čo chce niekto povedať, alebo ako sa naozaj má.

Skutočnú dôveru vnímam inak. Ako takú, ktorá je čistá, skôr ako stav bytia, niečo kľudné, čo občas cítime hlboko vo vnútri. Akonáhle sa ju snažíme pomenovať alebo ukázať, z tohto stavu vystúpime a dôvera sa vzdiali. Do bezpečia svojej nezachytiteľnosti.