Na úvod chcem povedať, že píšem iba to, čo mi prichádza, možno viac „reagujem“ na to, ako sa mi zdá, že je na traumu nahliadané a mám potrebu to kompenzovať. Sám som si traumou prešiel, aspoň takou, ktorá bola zjavná. Keď som mal 11 rokov sa môj otec utopil. Ráno odišiel do práce a poobede u nás zazvonil jeho kolega z práce a povedal to mame. Nedalo sa na to pripraviť a ani to nešlo stráviť. Prišlo to, ako rana bleskom do stromu, ktorému to poláme konáre a urobí poriadny šrám. A ten nejde zmazať. Spevní sa, zahojí, ale stále je zjavné, že tam je. Stále keď si na to, čo sa stalo, spomeniem, mám tam smútok a prázdno. Spomienku na smútok a prázdno. Tie pocity sú preč a spomienka na ne ostáva. Ako jazva – pamätník toho, čo sa nám stalo. Ale kým sa pocity zmenili na spomienku, chcelo čas.

Čo sa nám v traumatickej situácii vlastne udeje? Každý máme svoju kapacitu, alebo schopnosť uniesť nejakú záťaž. Keď si predstavím fyzickú, napr. v posilňovni, tak je to dokonca ľahko merateľné. Môžeme byť niekedy v lepšej, niekedy v horšej kondícii, ale to čo unesieme, má svoje limity. Rovnako je to aj so psychikou. Znesieme len určitú záťaž. Keď nás niekto prepadne, niekto zomrie, zbije nás, podvedie, zneužije a podobne, každý na to reagujeme inak, inak nás to zasiahne, ale niektoré situácie vyžadujú viac, ako máme v tom momente k dispozícii. Čo sa asi stane potom? Mám za to, že sa zapne poistka, ktorá zaťaženú časť odpojí, aby sa nezničila. Rovnako, ako funguje tá elektrická, ktorá vyradí príslušný obvod. Ale čo sa stane s naším dotknutým „obvodom“? Vôbec nič! Zaťaží sa, to áno, ale nepreťaží. Vtedy sa zapne daná poistka a preťaženiu zabráni. A čo je ešte zaujímavé, my si vôbec ničoho nevšimneme. Deje sa to automaticky bez nejakého výrazného gesta, alebo výstražného signálu. Prejdeme plynule zo stavu so zapnutým obvodom do toho, kedy ho máme vypnutý. Prísť na to môžeme až časom, keď nazbierame sily, alebo keď nám niekto, alebo niečo na to poukáže. Alebo na to nemusíme prísť vôbec a daná poistka sa „zahojí“ a znovu je pripravená chrániť náš obvod, nejakú časť našej psychiky.

Pri bežnom terapeutickom postupe sa vraciame do situácie, kedy sa trauma odohrala a snažíme sa ju eliminovať. Predstaviť si, nejako urobiť, že máme vtedy dostatok sily alebo niekoho, kto nás vtedy chráni, je väčší alebo silnejší, ako my v tom čase a ten niekto nám pomôže. A tým zmierni dopad toho, čo sa vlastne stalo a tým si vytvoríme realitu, v ktorej sa žiadna poistka neaktivovala, lebo situácia, v ktorej sme boli, nebola dostatočne preťažujúca. Lenže to je výmysel! Taká realita neexistuje. My sme sa v danom momente svojim spôsobom vypli, lebo sme boli, alebo naša časť, vo väčšom ohrození, ako sme zvládali uniesť.

My môžeme robiť len s tým, ako nám je teraz. Pokiaľ nás ešte stále niečo bolí, pokiaľ mne je ešte stále smutno za otcom, môžem plakať. Alebo môžem len vedieť, že ten smútok tam mám. Ale prd mi pomôže vrátiť sa do detstva a urobiť sa tým, čo to „perfektne“ zvládne. A tiež mi nepomôže tváriť sa, že sa vtedy nič nestalo, že som proste tu a to čo bolo už nie je. Ono to je svojim spôsobom pravda, len ide o to, aby sme sa nepopierali, alebo nepopierali to, čo bolo. Uznať minulosť a žiť v nej, je rozdiel. Práve, keď ju uznám, tak tá minulosť môže pominúť (ona pominie aj tak, bez toho, aby sa nás na niečo pýtala), naopak, keď sa ju snažím potlačiť, tak bránim jej prirodzenému pohybu a vyživujem ju. Keby som si svoj život predstavil ako vodu v bazéne a každú záťažovú situáciu ako nafukovaciu loptu, tak potom snaha tváriť sa, že sa niečo nestalo je ako snaha tú loptu schovať pod hladinu. To by ma stálo veľa úsilia bez ohľadu na to, či by som loptu schovával vedome alebo nevedome. Rovnako nepomôže udržovať tú situáciu v prítomnosti. Pomyselne ju natierať stále novým a novým náterom a uchovávať ju stále sviežu, akoby na ňu nepôsobil čas. Čo môžeme s našimi bolesťami urobiť je, nechať ich plávať svojim spôsobom a tempom. Dokázať ich vidieť, a vidieť aj to, že v tom mojom bazéne sú aj tieto nafukovacie lopty (záťažové situácie), že niektoré sú farebné, niektoré vyblednuté, niektoré väčšie, menšie alebo deravé. Nepomôže nám ani snaha urobiť z nich obláčiky. Natierať ich inou farbou, napúšťať héliom a vidieť ich niekde ďaleko na nebíčku. Ak tieto situácie dokážem vidieť a nechať sa ich pohybovať svojim pohybom je moja jediná „úloha“ dovoliť si seba nechať ísť tiež svojím pohybom. Ak pri tých pohyboch sa s nejakou loptou dostanem do kontaktu, môžem reagovať presne tak, ako ma to zasiahne, ak je to len pošťuchnutie, môžem sa len zavrtieť, alebo pošťuchnutie vrátiť. Ak ma to zasiahne niekde hlboko a napríklad sa to dotkne môjho smútku alebo hnevu, nenapadá mi nič lepšie, ako to prejaviť. A v ideálnom prípade aj o tom vedieť, že toto sa so mnou deje. Potom daný bazén, daná voda, balóniky v nej a ja môžeme tvoriť jedinečný celok, ktorý je celistvý práve taký, aký je. Nič v ňom nechýba a nič v ňom neprevyšuje.

Predstavil som si absurdný rozhovor s mimozemšťanom o niečom, čo za traumu nepokladáme. Ale možno by sme mali 🙂 Uvedomil som si, ako my ľudia, dokážeme perfektne zachádzať s „traumou“, s tou, ktorá sa nám deje opakovane celý život, každý deň. So spánkom. Každý deň zaspíme a po niekoľkých hodinách sa zobudíme. O tomto stave by som hovoril mimozemšťanovi, ktorý zrovna žiaden spánok nepozná. Povedal by som mu, nech si predstaví to, že každý deň je človek taký unavený, že už to neunesie (alebo za pár dní by to určite neuniesol), že si ľahne a potom zaspí. Upadne do bezvedomia, do stavu, kedy nemá kontrolu nad svojím telom, svojou psychikou, nič ho nechráni proti náhlemu nebezpečiu, nemá kontrolu nad svojimi snami, ani nad tým, kedy presne zaspí, ani kedy sa zobudí. Vidím zhrozený výraz toho mimozemšťana, ktorý sa ma pýta na to, aké cvičenia musíme robiť, aby sme sa z tejto traumy dostali, aby sme opäť vedeli fungovať a tú hroznú situáciu, kedy sme o vedomie prišli, zvládli. Predpokladám, že by mi radil, aby sme sa v meditácii vrátili do okamžiku, kedy sme zaspali a predstavili si, že sme dosť silní na to, aby sme nezaspali. Ale my čo? Nám to ani nenapadne. Táto „trauma“ sa nám deje odnepamäti, a vieme s ňou krásne pracovať. Nerobíme s ňou nič. Totiž túto „traumatickú“ situáciu vôbec za traumu nepovažujeme.

Týmto, čo píšem ale zároveň nijako nenabádam, aby sme ostali pasívni a ľahostajní, k tomu, ako sa máme, čím si prechádzame. Medzi ľahostajnosťou a vnímavosťou je obrovský rozdiel. Je úplne v poriadku vyhľadať pomoc a venovať sa tomu, čo sa nás dotýka. Ale ten spôsob vidím v tom, aby nám tá pomoc pomáhala uvidieť a dosadať do skutočnosti, ktorá tu naozaj je a ktorá tu je teraz. A nie do tej, ktorá sa už nedá vrátiť, alebo sa ani neodohrala. Tiež, aby sme traume nedávali viac pozornosti, ako je potreba. Aby sme zo spánku nerobili situáciu, z ktorej sa treba liečiť. Aby sme boli viac prirodzení, a možno sa inšpirovali zvieratami, ktoré traumu nemajú. Keď sa im niečo ťažké udeje, otrasú sa, tým znovu nahodia svoje poistky a celú situáciu nechajú za sebou.

Som vďačný za LIP (Proces životnej integrácie), ktorý je aplikovateľný na toľko situácií v živote. Nenecháva nás myslieť si, že môžeme všetko zmeniť, cestovať v čase, a byť vždy ten silný. Pomáha držať sa viac v prítomnosti, pozorovať a možno uvidieť. Uvidieť, že som taký, aký som a teda jediná možná verzia seba samého. Tá najlepšia.